História Chorvátska

V staroveku dnešné územie Chorvátska obývali ilýrske a keltské kmene. Potom bolo súčasťou Rímskej aj Byzantskej ríše. V 6.-7. storočí ho osídlili Slovania a aj Avari, ktorí však v 9. storočí vyhynuli. Slovania tu žijú dodnes. Chorvátsko bolo potom po stáročia súčasťou Uhorska a patrilo monarchii Habsburgovcov. Dalmácia v období niekedy od 14. storočia do roku 1797 bola prevažne pod kontrolou Benátok a od r. 1797 súčasťou Rakúska. V rámci rozpadu Rakúsko - Uhorska (v roku 1918) sa Chorvátsko a Dalmácia stali súčasťou novovzniknutého Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (predchodcu Juhoslávie). Súčasťou bolo aj dnešné Macedónsko. Toto Kráľovstvo sa v roku 1929 premenovalo na Juhoslovanské kráľovstvo (Kraljevina Jugoslavija) a bolo rozdelené na 9 častí tzv. bánovín (Drávska, Sávska, Vrbaská, Prímorská atď.) Cca v roku 1939 bola zo Sávskej a Prímorskej vytvorená autonómna Chorvátska bánovina, ktorá zahŕňala aj Dalmáciu. Tento tvar Juhoslávie zanikol v roku 1941.

Slovo „balkán“ znamená vrchy. Prvýkrát toto slovo použili Turci, ktorí na Balkáne vládli skoro 500 rokov až do začiatku 20. storočia. Od roku 1918 až do roku 1991 boli všetky štáty okrem Albánska súčasťou Juhoslávie – domoviny južných Slovanov.

Počas vojny nastala odmlka, ale tvorila sa nová forma štátu, až nakoniec ku koncu vojny v roku 1945 vznikla nová Juhoslávia s názvom Demokratická federatívna Juhoslávia. Ešte v tom istom roku bola premenovaná na Juhoslovanskú Federatívnu ľudovú republiku a v roku 1963 na Juhoslovanskú socialistickú federatívnu republiku. Skladala sa zo 6 republík Chorvátska, Slovinska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory, Macedónska a Srbska. Na území Srbska sa nachádzali aj dva autonómne kraje Vojvodina a Kosovo. Spájajúcou osobnosťou týchto rôznych skupín obyvateľov a národností bol komunistický politik Josip Broz, známy na celom svete pod pseudonymom Tito. Narodil sa v Chorvátsku a dostal sa k moci po tom, čo viedol partizánsku vojnu proti votreleckým nemeckým a talianskym ozbrojeným silám počas druhej svetovej vojny. Za silnej Titovej vlády sa rozpory medzi národnosťami obmedzovali na minimum. Maršal udržiaval medzi národmi Juhoslávie s jazykovými a náboženskými rozdielmi mier.

Na prelome 80. a 90.rokov, po páde komunizmu v Európe a po smrti Tita sa však začala centralizovaná moc Juhoslávie oslabovať. Vynorila sa opäť stará rivalita medzi národmi, čo viedlo k rozpadu Juhoslávie a k prepuknutiu vojny za nezávislosť jednotlivých častí federácie. Táto občianska vojna spôsobila definitívny zánik federatívneho juhoslovanského štátu v roku 1991. Územne sa odtrhli ekonomicky rozvinuté Chorvátsko a Slovinsko, ktoré odmietli ďalej dotovať ekonomicky slabšie oblasti. Spolu s nimi sa odtrhli aj Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Politicky silnejšie Srbsko a Čierna Hora sa spojili a vytvorili nový štát pod názvom Juhoslovanská zväzová republika. Začal sa „Balkánsky konflikt“, obdobie občianskej vojny na Balkáne v rokoch 1991 – 1995. Príčinou bol nacionalizmus a ekonomické ciele. V rovine náboženstva: kresťania proti moslimom či katolíci verzus pravoslávni. Tento konflikt bol najväčším v Európe po 2.svetovej vojne.

Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť ako prvé z krajín bývalej Juhoslávie (25. júna 1991). No a takmer okamžite muselo brániť svoje územie pred srbskými vojskami. Naplno prepukla starodávna nenávisť medzi Chorvátmi a Srbmi. Najmä Srbi nechceli prísť o rozvinuté Chorvátsko spolu s takmer celým pobrežným územím Jadranu a chorvátskou časťou Dalmácie (od Albánska na sever k Zadaru resp. prakticky až Rijeke). Nakoľko srbská armáda tvorila kedysi jadro federálnej moci, nastali kruté boje. Bosna a Hercegovina vyhlásila nezávislosť v roku 1992. No a keďže jej oblasť bola po stáročia domovinou zmesi moslimských Bosniakov, katolíckych Chorvátov, pravoslávnych Srbov a Židov, okamžite tu prepukli násilnosti, ktoré tiež viedli k občianskej vojne. Chorváti, Srbi a Bosniaci medzi sebou bojovali o kontrolu nad čo najväčším územím. Mierovú zmluvu podpísali v Daytone v USA až koncom roka 1995. Juhoslovanská zväzová republika (Srbsko a Čierna Hora), ktorá sa vyhlásila za nástupcu bývalej Juhoslávie, pomáhala svojim súkmeňovcom bojovať v Chorvátsku aj Bosne. Výsledkom bolo, že mnohé krajiny odmietli s novou Juhosláviou obchodovať a uplatnili voči nej sankcie. Juhoslovanská armáda útočila i v Slovinsku, kde však v konečnom dôsledku nevznikli až tak veľké škody. Vojenský konflikt nakoniec ostal iba v rovine Slovinci verzus Srbi, keďže federálnu armádu opustili všetci Slovinci a ostatné nesrbské národnosti. Slovinci nezávislosť vyhlásili spolu s Chorvátskom v ten istý deň - 25. júna 1991. Macedónsko sa dokázalo osamostatniť prakticky bez vojny, kedy po úspešnom referende bola vyhlásená nezávislosť 19. novembra 1991. Vojna zasiahla všetky štáty bývalej Juhoslávie, niektoré viac, iné menej. Najviac, najťažšie a najtragickejšie postihnutou bola Bosna a Hercegovina, potom Chorvátsko a Srbsko. Srbsko z vojny vyšlo aj ako politicky porazené. Vzdalo sa vplyvu nad Čiernou Horou, ktorá sa stala samostatným štátom.

Chorvátsku republiku uznali krajiny sveta rok po jej vyhlásení, teda v roku 1992. Avšak krutá občianska vojna trvala až do roku 1995, kedy napokon Chorvátsko Srbov porazilo. Ostala po nej rozvrátená ekonomika a nesmierne vojnové škody, ktorých likvidácia stála domácich veľa úsilia a námahy. Vojna sa podpísala aj na prepade tak významného odvetvia na Balkáne, akým bol cestovný ruch. Dnes je Chorvátsko moderným demokratickým štátom a stalo sa druhou najvyspelejšou krajinou bývalej Juhoslávie. Krajina má zásoby ropy, uhlia a bauxitu, pestuje sa ľan, vinič, ovocie. Rozšírený je chov ošípaných. Štátnu vlajku Chorvátska tvoria tri vodorovné pruhy - červený, biely a modrý. Uprostred zástavy je umiestnený historický chorvátsky znak, ktorý má 25 striedajúcich sa červených a bielych polí, s tým, že prvý vľavo hore je červený (znak pochádzajúci od Habsburgovcov v rokoch 1508 – 1512). V súčasnosti na území Chorvátska žijú rôznorodé národnostné menšiny, a teda okrem prevažujúceho rímskokatolíckeho náboženstva zastúpené sú tu aj skupiny pravoslávneho vierovyznania, moslimovia, protestanti a ostatní.